Velsumky

                                                                                                                                                                                                                           Vložené 08.03.2020

Velsumky sú známe ako otužilé, nenáročné, „priateľské“ kury vhodné na dvorčeky  i do výbehov. Atraktívne sú tiež svojím sfarbením, ktoré patrí do radu divokých kresieb. Pre mnohých bude zaujímavé, že znášajú veľké tmavšie vajcia.Toto stredne ťažké plemeno kúr pochádza z holandského Welsumu, vznikalo v okolí rieky Ysel. Šľachtené boli približne v rovnakej dobe ako barneveldky (1900 – 1913), boli ale  použité iné plemená. Zámer bol ale veľmi podobný – už zmienené veľké tmavé vajcia.

Uvádza sa, že velsumky vznikli z pôvodných kúr, ktoré farmári vyberali práve podľa toho, že znášali  veľké tmavohnedé vajcia, aké požadovali londýnski spotrebitelia. Na  šľachtenie sa používali rôzne  dovezené plemená, pravdepodobne orpingtonky, malajky a brahmanky. Iná  literatúra ale uvádza rodajlendky, faverolky, malinky, dorkinky, niektoré  bojovné plemená a na upevnenie znášky vlašky. Ďalej sa uvádza kríženie pôvodných kúr s kočinkami, wyandotkami, leghornkami, barneveldkami a rodajlendkami. Pôvodné  kury  neboli jednotné v sfarbení ani v type, spočiatku sa najčastejšie  vyskytovali so „žltým trupom a modrými chvostmi“. Postupom času sa ustálili aj exteriérové znaky a farba.

V roku 1921 bolo vznikajúce plemeno vystavené na prvej Svetovej výstave hydiny (World Poultry Congress) v Haagu, Holandsko. V rokoch 1922 – 1923 začala štandardizácia plemena, v roku 1927 ho Holandská asociácia pre zošľachtenie velsumiek uznala. Do Anglicka sa dostali v roku 1928.

Zdrobnené velsumky boli vyšľachtené  v Nemecku a uznané roku 1930. Na vyšľachtenie zdrobnenej formy boli použité veľké velsumky a zdrobnené  rodajlendky, vlašky jarabičie, wyandotky a nemecké zlatokrké kury.

V súčasnosti nie sú veľké velsumky na výstavách príliš časté, oveľa  obľúbenejšia  je ich zdrobnená forma.

PLEMENNÉ ZNAKY

Velsumky sú kury stredne veľkého telesného rámca, so stredne dlhým a dobre osvaleným valcovitým trupom, vodorovne neseným. Chrbát by mal byť rovný, po celej dĺžke stredne široký, plynule nadväzujúci  na krčný záves a na chvost. Chvost kohúta by mal byť nasadený v uhle asi 45 °, čiastočne rozovreté kormidlové perá sú prekryté stredne  dlhými kosierikmi. Chvost sliepky je čiastočne  rozovretý, nasadený v uhle asi 30 °, stredne dlhý. Beháky velsumiek sú stredne dlhé, žlté. 

Jemnú hlavu zdobí menší až stredne veľký listový hrebeň jemnej štruktúry, zástavica  sleduje líniu tyla, ale neprilieha k nemu.  Červené ušnice majú tvar mandle a sú mierne vrásčité. Laloky by mali byť menšie, jemné a zaoblené, oči veľké oranžovočervené až červené.

Vzorník plemen drůbeže  požaduje hmotnosť u mladých zvierat: kohút 2,8 – 3,3 kg, sliepka 2,0 – 2,5 kg, staršie ako rok potom kohút 3,2 – 3,9 kg, sliepka 2,4 – 3,1 kg. Pri zdrobnenej forme sa požaduje  hmotnosť u mladých zvierat:  kohút 1,0 – 1,2 kg, sliepka  0,8 – 1,0 kg, u starších ako rok  kohút 1,1 – 1,4 kg, sliepka 0,9 – 1,2 kg.

Kohútom sa navlieka  obrúčka o priemere 20 mm, sliepkam 18 mm, pri zdrobnených na kohúty sa použije priemer obrúčky  15 mm, na sliepky 13 mm.

FAREBNÉ  RÁZY

V krajine pôvodu sa chovajú v pôvodnom sfarbení – hrdzavo jarabičom, v Nemecku ale vznikli aj ďalšie farebné rázy. Prehľad o chove velsumiek a ich farebných rázov v rámci EE je uvedený v tabuľke.  

Na Slovensku sú veľké velsumky uznané oranžovo sfarbené a hrdzavo jarabičie, zdrobnené tiež strieborno sfarbené. V Česku sú okrem nich v oboch  formách uznané tiež modré hrdzavo jarabičie.  

Hlava a krčný záves hrdzavo jarabičích kohútov  sú zlatohnedé, v dolnej časti závesu sa požaduje hoci len naznačená čierna stvolová kresba. Chrbát, ramená, štíty krídel a sedlový záves majú červenohnedú farbu. V sedlovom závese  môže byť naznačená čierna stvolová kresba. Typická je kresba pŕs, bokov a holení,  kde jednotlivé perá majú na hrote  veľkú  čiernu oválnu škvrnu, zvyšok zástavice  je hnedý. Letky sú  čierne s tmavohnedou vonkajšou zástavicou (u ručných letiek len okraj). Chvost  by mal byť  čierny, malé kosieriky môžu byť hnedo lemované.

Sliepky majú hlavu a hornú časť  krčného závesu červenohnedé, dolná časť závesu je  svetlejšia – žltohnedá s čiernou stvolovou kresbou. Perie na chrbte, v sedle, kryte chvosta  a štítoch krídel je hnedé so svetlejšími kostrnkami  a jemným čiernym popraškom. Perie pŕs je lososovo červené so svetlejšími kostrnkami. Ruční letky a kormidlové perá by mali byť čierne, lakťové letky majú vonkajšie zástavice červenohnedé.

NAJČASTEJŠIE CHYBY

Neprípustné je, aby trup velsumiek bol úzky, krátky alebo naopak príliš dlhý. Najmä u kohútov sa vyskytujú ploché a vysoko nesené prsia, vyšší postoj. Nežiaduce  sú zvesené krídla, vysoko nesený chvost či sedlové podušky.

K chybám patria tiež chyby v utváraní hrebeňa, svetlejšie oči, hrubšie alebo  prebielené ušnice. Nežiaduce  je operenie  behákov a medziprstia.

Čo sa týka kresby, je pri kohútoch je častá nepravidelná nebo jen čiastočná kresba pŕs,  nezodpovedajúca  základná farba, zábely, fialka.

U sliepok  nezodpovedajúca základná farba, slabá kostrnková  kresba, zliaty poprašok, prebielené prsia.

ÚŽITKOVOSŤ

Tým hlavným, kvôli čomu boli velsumky vyšľachtené sú vajcia. Požadujú sa veľké hnedé vajcia, český Vzorník plemen drůbeže (ČSCH, Praha 2006)  uvádza pri veľkých velsumkách   minimálnu hmotnosť násadových vajec 60 g a znášku 140 – 170 vajec. V knihe „Plemena drůbeže“ z r. 1969 bola požadovaná znáška vajec velsumiek 150 – 170, hmotnosť okolo 75 g.  (Pozn. redakcie: Slovenský vzorník uvádza pre veľkú velsumku znášku 160 vajec a hmotnosť násadových vajec 65 g.)  Na stránkach amerických chovateľov  sa uvádza ročná znáška viac ako 200 vajec. Upozorňujú na rozdielnu intenzitu sfarbenia škrupiny v závislosti na každej nosnici, ale tiež od  štádia znáškového cyklu. To platí pre všetky chovy – nie všetky vajcia sú rovnako sfarbené. Niektoré  zahraničné  stránky uvádzajú  nižšiu znášku, do  popredia  stavajú práve tmavú farbu vajec. Koniec koncov, kvôli nej bolo toto plemeno šľachtené. Je žiaduce vyberať na liahnutie tmavé vajcia, ale treba pri tom tiež sledovať výšku znášky.

To, aká je situácia v chovoch veľkých velsumiek u nás, uvádza vo svojom článku p. Jaromír Szebesta, ktorý  velsumky chová už vyše 30 rokov,  je členom českého Klubu chovatelů velsumek. V svojom chove uvádza  priemernú znášku 190 vajec, hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí 67 až 73 g (podľa  záznamov vedených 22 rokov). Ďalej uvádza: „Veľmi ma mrzí, keď čítam, že veľké velsumky hrdzavo jarabičie (VE) majú priemernú znášku 152,1 vajec – toto je údaj z výsledkov kontroly úžitkovosti hydiny v roku 2004 (uverejnené v českom časopise Chovatel – ročník 2005, číslo 4). Tieto výsledky kontroly úžitkovosti vychádzajú z údajov získaných v kontrolovaných chovoch hydiny.  V jednotlivých chovoch sa však hydina chová v rôznych podmienkach.
Vďaka testom v testovacej stanici hydiny v Opave (ČR) sa  preukázalo, že pokiaľ  majú VE dobré podmienky a hlavne optimálnu kŕmnu dávku, dosahujú oveľa lepšie úžitkové vlastností  – hlavne viac znesených vajec.“ Výsledky znáškových testov z roku 1997 preukázali znášku od 202 do 217 vajec, s hmotnosťou  od 70,4 do 72,5 g, v roku 2003 potom  200 – 210 vajec.

Pri zdrobnených velsumkách   uvádza náš Vzorník znášku 150 vajec o minimálnej hmotnosti násadových vajec 40 g. Nemecký klub uvádza ročnú znášku okolo 160 červenohnedých vajec s mierne  lesklou škrupinou a hmotnosťou 45 g.

Zdrobnené  velsumky môžeme označiť ako najekonomickejšie plemeno (malá spotreba krmiva a veľa vaječnej hmoty). Zaraďovaním kohútov z Nemecka ale, bohužiaľ, ich znáška klesá.

ŠPECIFIKÁ CHOVU

Priateľ Jan Radimecký, posudzovateľ hydiny z Němčic píše v Drůbežáři z roku 1969: „Pekný vzhľad  a vysoká úžitkovosť zdrobnených velsumiek, skromnosť a otužilosť sú u velsumiek neobyčajne  harmonicky zladené. Nie sú  v chove nijako náročné. Sú  veľmi otužilé a s úspechom je možné chovať ich aj  v pomeroch s dlhou zimou, a to i tam, kde prichádzajú ťažšie  mrazy skoro na jeseň a skoro na jar. Účelný kurín v zime mierne zateplený, v lete vzdušný bez prievanu a v čistote udržovaný sa osvedčí  v chove každej hydiny a tým viac  v chovu zdrobnených velsumiek. Odvďačia sa vytrvalou celoročnou znáškou. Nie sú náročné ani na veľký výbeh, najmä ak sú správne kŕmené a ošetrované. Ploty nepreletujú. Väčšie úsilie bolo treba vynaložiť na získanie cudzej krvi, aby opakovanou príbuzenskou plemenitbou nepoklesla ich vysoká úžitkovosť.“

Niektoré pramene uvádzajú, že velsumky nie sú autosexingové plemeno, iné, že sa bezpečne dajú rozoznať kohútiky od sliepočiek hneď po vyliahnutí. Vyskúšajte to. Sliepočky  majú čiaru okolo oka tmavšiu a dlhšiu ako kohútiky. Podobne, pokiaľ sa pozriete  na trojuholník na temene hlavičky, u sliepočiek je tmavší a presnejšie ohraničený, u kohútikov svetlejší.

 Fotogaléria: 

        

 Foto č. 2                                                                                Foto č. 3

    

 Foto č. 4                                                                                Foto č. 5

   

 Foto č. 6                                                                                Foto č. 7

 Foto č. 8


 Text k fotkám:

 Foto č. 1  Velsumky hrdzavo jarabičie 1,1.  - Titulná fotka.
 
 Foto č. 2 Velsumka hrdzavo oranžová 1,0. 

 Foto č. 3  Zdrobnená velsumka hrdzavo oranžová 1,0.

 Foto č. 4  Velsumka hrdzavo jarabičia 0,1.
 
 Foto č. 5   Velsumka hrdzavo jarabičia 1,0.

 Foto č. 6 Zdrobnená velsumka strieborno jarabičia striebornoprsá 1,0.

 Foto č. 7 Velsumka modrá hrdzavo jarabičia 0,1.
  
 Foto č. 8 Detail trojfarebnej kresby pŕs kohúta velsumky hrdzavo oranžovej.

 

Text a foto Ing. Iveta Prombergerová, Ph.D.

e-mail: iprombergerova@gmail.com